Toto sú práce našich žiačok 6. a 7. ročníka, venované príode...
Gazdiná
V jari
sa stále teším na babkin dvor. Je plný mladých sliepočiek, malých huňatých zajacov a žltých kačiatok.
Chová ich pre naše potešenie i zdravie. Pred obedom sa vždy opýtam, čo im
nachystala na obed, keďže ja ráno dlhšie spím. A to sa jej veľmi páči.
„Tak, gazdiná moja, tak,“ vraví,“ najprv treba nakŕmiť zvieratá a až potom
sme na rade my.“ Počas nachovania rozprávame o receptoch pre zvieratká.
Nasekaná pokriva s vajcom, ďatelinka nasucho, zaparený šrot so zemiakmi,
strúhaná repa so šrotom, ...Čisto zdravá výživa bez chemických látok. Najkrajšie
na tom je to, že ingrediencie si babka dopestuje sama na dedine, kde máme čisté
ovzdušie, pôdu i vodu. Pri malých rastlinkách jej nepomáham, lebo ja ešte
stále klíčky nerozoznám. Ale pri sadení či vyorávaní zemiakov behám
z brázdy do brázdy, vraj ako zajac. Očkom sledujem uja s koňom ako si
lahodia na roli. Vychutnávajú každý krok, každú brázdu. Aj záhradkári
odvedľa nám chodia občas pomáhať. „Sú to
tiež starostovia zeme,“ hovorí babka. A musí to vyzerať veľmi zaujímavo, lebo
raz sa zastavili akísi cudzinci
a fotili nás pri práci. Lámanou nemčinou sme pochopili, že u nás obdivujú
krásnu prírodu a že pohľad na nás
počas práce je úžasný.
Natália Kalaninová,
7.c
Mgr.
Monika Ondušková
Svetrík
V záhrade si spieva vetrík,
Stará mama pletie svetrík,
ťahá vlnu po ihlici,
svetrík pletie parádnici.
Pletie svetrík zelený
záhradke jak stvorený.
Žltej farby pridala,
s jeseňou sa pohráva.
Záhradka ho obliekla.
Tá je teraz krásna.
Svetrík hýri farbami,
babička je šťastná.
Katarína Sivá, 7.a
Tajomstvo
o tajomstve
La – la – la –
la. Tak sa začína každé moje ráno. Pozriem cez okno, vonku je krásne. Práve
popršalo. Sídlisko je opojené zeleňou, slnko sa umýva v rose. Jeden lúčik
stratilo. Práve ten zablúdil cez moje okno do izby a mne sa chce spievať.
La – la – la-
la. Som bláznivé 12 ročné dievča. V škole ma všetci poznajú ako najväčšiu
nezbednicu, ktorá ale má rada zvieratá a spev. A najviac rozhovor so
všetkými, o hocičom a hlavne cez hodiny a s učiteľmi. Keď ma v tom obmedzujú, píšem. Píšem
o tom, aká som úžasná, že pochádzam z rodiny Úžasných a že mám
úžasného malého brata, ktorý mi občas lezie na nervy. A teraz pozor!
Vééľmi- preveľmi mám rada fenku Ajšu. Spríjemňuje mi život, až som sama zo seba
dojatá. Pri nej rozmýšľam na všelijakými huncútstvami. Napríklad aj nad tým,
prečo mám na oboch rukách za malíčkom hviezdičky. Žeby som pred narodením mala
po šesť prštekov na ruke? S Ajšou potom rozmýšľame, čo by som urobila,
keby som mala po šesť prstov. Ajša zabrechala. Už bol čas vyjsť vonku.
La – la – la- la. „Poď, Ajša, nebudeme rozmýšľať. Ešte
prídeme na to, že naše tajomstvá sú opradené tajomstvami.
Laurika Pločicová, 6.b
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára