Čaká nás dom slávneho básnika...

Práca na projekte Comenius pokračuje. Dnes vycestujú štyri žiačky, ktoré sa učia francúzsky jazyk – Kristína Telepčáková, Kristína Pomykáčová, Martina Capová a Stanislava Sivčová do španielskej Orihuely. Sprevádzať ich budú pani učiteľky Grecová, Petíková a Čepová.

Program bude pestrý – jedným z bodov programu bude aj návšteva domu básnika Miguela Hernándeza.  Tu je ukážka prekladu jeho básne Elégia.

Miguel

HERNÁNDEZ

Elégia

                                                                                                                                                                 (V Orihuele, v jeho mestečku

a v mojom, mi ako bleskom zrazený

umrel Ramón Sijé, s ktorým som toľko

mal rád.)

Chcem sa stať záhradníkom stále v plači,

kde bývaš, hnojíš zem, už neviem aký,

kamarát duše, tak priskoro spiaci.

Súc výživou pre dažde, pre slimáky,

pre organ môjho bôľu bez nástroja,

poskytnem pre sklesnuté vlčie maky

tvoje srdce, nech pijú z tohto zdroja.

Toľká bolesť sa hrčí v mojom boku,

že pre bôľ ma aj vdych a výdych bolia.

Strhli ťa tvrdá päsť, ľad pri útoku,

neviditeľná sekera, jej kyvot,

surové postrčenie po prískoku.

Niet objemu nad moju ranu z clivôt,

nešťastný osud je mi prameň vzlykov,

viac cítim tvoju smrť ako svoj život.

Prechádzam po strniskách nebožtíkov,

bez tepla ľudí, útech pre ťažidlo,

od srdca k svojim veciam, plný švíkov.

Tak skoro zodvihla smrť svoje krídlo,

tak skoro vstalo ráno, čo ma rmúti,

skoro sa váľaš v prachu, kde máš bydlo.

Neodpustím to zaľúbenej smrti,

životu neodpustím nezáruku,

zemi a ničote to neodpustím.

Vo svojich rukách rozpútavam búrku

skál, bleskov s hrmotnými pochodňami,

smädnú po pohromách a nesúzvuku.

Zubami chcem hrýzť hlinu pred očami,

chcem odpratať zem, všetko preobrátiť

suchými horúcimi hryznutiami.

Chcem hĺbiť zem, a tak ťa odpečatiť,

bozkať ťa, vzácna lebka chabej vlády,

zbaviť ťa umlčania, sem ťa vrátiť.

Vrátiš sa k figovníku, do záhrady

a lietať bude po lešeniach kvetov

tvoja včelárska duša, čo s tým ladí,

duša anjelských voskov, námah, vzletov.

Vrátiš sa do vŕkania radlíc – diela

ľúbiacich roľníkov, do blízkych svetov.

Tiene obočí sa mi rozveselia

a tvoja krv sa pustí do výbehov,

dohadujúc sa o milej a včelách.

Srdce, tvoj zamat, zhúžvaný už, s nehou

penami mandľovníkov volá, túži

po mojom skúpom hlase ľúbiaceho.

Ja prosím pri krídlatých dušiach ruží

známeho mandľovníka zo smotany

o rozhovor o mnohom, čo ma súži,

kamarát duše, priateľ milovaný

 

10. januára 1936

Preložil JÁN ZAMBOR

Pre milovníkov francúžštiny: 

Poémes de Miguel Hernandez
Poéte "Oriolano"